Volám sa Diana Szabadosová, mám 46 rokov, žijem v Galante a pracujem v nemocnici ako sestra. Nie je to len obyčajné zamestnanie, je to moje povolanie, ktorému sa chcem aj napriek tomu, že to nie je vždy jednoduché venovať celý život. Bola som vydatá, no nakoľko moje manželstvo nefungovalo a manžel zmenil svoje správanie k takému, ktoré nebolo pre mňa prijateľné a prístojné rozhodla som sa v roku 2006 rozviesť. K tomuto kroku ma viedla aj manželova nevera. Manžel po 6 mesiacoch od nášho rozvodu zomrel. Od toho času sa starám o svoje dve dcéry sama, za pomoci mojich rodičov, ktorým som veľmi vďačná. Bez nich by bola moja situácia oveľa ťažšia. Karin má 20 rokov, dcéra Klaudia 27. Karin má toho času prerušené štúdium, nakoľko predminulý rok utrpela vážny úraz. Klaudia končí štúdium na vysokej škole, donedávna pracovala a momentálne je na materskej dovolenke a tešíme sa spoločne na moje prvé vnúčatko. Po rozvode som si za pomoci mojich rodičov zabezpečila bývanie, naďalej pracovala a vychovávala moje dve dcéry. Viedla som obyčajný slušný život, dcéry vyrástli a ja som si myslela, že bude už všetko fajn. Nešťastie si nevyberá, koho postretne a najmä kedy. Keď človek sleduje, koľko nehôd a tragédií sa stane, nikdy ho nenapadne, žeby niečo podobné mohol prežiť. Až kým jedného dňa neprecitne a uvedomí si, že práve on sa stal tentoraz obeťou. 1.2.2020 začal ako bežný deň. Bola sobota, mala som dennú zmenu v práci. Môj deň sa začal v skorých ranných hodinách. Odišla som do práce a ani vo sne by mi nenapadlo, že je niečo zle. Dcéra Karin odišla v piatok ku kamarátke, mali sa ísť spolu zabávať a mala u nej aj prespať. Keď sa mi ráno neozývala, neprikladala som tomu veľkú váhu, bolo predsa ešte skoro a určite dospávali. Neskôr, okolo 8:00 ráno mi volala jej kamarátka, vraj sa neozývala dlhšiu dobu ani jej. Vtedy mi to už začalo byť podozrivé, tak som obvolala ďalšie kamarátky a dozvedela som sa vtedy veľmi mätúce informácie, z ktorých ale neskôr vyšlo najavo, že okolo 7:00 ráno Karin zrazil vlak a vrtuľníkom ju previezli do Fakultnej nemocnice v Nitre. Viete si predstaviť, aká zdrvujúca je takáto nečakaná správa pre rodiča a rodinu. Odišla som z práce, volala som staršej dcére Klaudii, sadli sme do auta a doslova leteli do Nitry. Tam sme sa dozvedeli nie veľmi pozitívne správy, Karin utrpela vážne zranenia, jej šance na prežitie neboli veľké. Čakala ju operácia krčnej chrbtice, bolo potrebné ju stabilizovať a neskôr skomplikovalo situáciu aj ťažké krvácanie do mozgu. Nakoľko som celý život profesionálnou sestrou, rozumela som všetkým komplikáciám, vedela som aké sú predpoklady a šance na prežitie. Zúfalstvo bolo neskutočné, no jediné čo sme v tej chvíli mohli robiť je čakať. Čakať na zázrak, kedy moja dcéra prežije alebo nie. V tom momente si neuvedomujete aké môže mať takéto nešťastie následky, chcete počuť len jediné...že prežije. Nasledovali neskutočne dlhé hodiny čakania a neistoty, po operácii sme ju mohli na chvíľu vidieť. Bol to asi najhorší pohľad v živote. Ako by to ani nebola ona, ležala tam bezvládne, napojená na prístroje, s neistou budúcnosťou. Takto ubehol asi týždeň, v Nitre sme boli každý deň, zhovárali sme sa s ňou a stále počúvali rôzne možné scenáre od lekárov. V Nitre pre ňu spravili maximum, zachránili jej život a dali jej šancu. Ostatné záviselo od jej organizmu a od rozsahu poškodení. Ani si neviete predstaviť aký to bol pocit, keď mi povedali, že ju začínajú prebúdzať a ona si nás pamätala. Nevedela, čo sa stalo. Bola napojená na dýchací prístroj, takže komunikovať nevedela, ale keď nás uvidela a začala plakať, vedeli sme, že je to stále ona a naše hrozné predstavy o tom, že môže mať poškodený mozog pominuli. Hybnosť končatín bola spočiatku veľmi zlá, to boli ďalšie dni nekonečného čakania a modlenia sa. V podstate išlo všetko postupne, nakoľko musela byť stále pripojená na dýchacie prístroje bola komunikácia zložitá, no našli sme si spôsob. Bola som pri nej každý deň. Môj život sa nezastavil, naďalej som musela chodiť do práce, po práci za ňou, niekoľko mesiacov mi ubehlo ani neviem ako. Karin po niekoľkých dlhých dňoch previezli do galantskej nemocnice na oddelenie intenzívnej starostlivosti, kde dostávala aj napriek už prebiehajúcej COVID-19 kríze výbornú starostlivosť. Moja veľká vďaka patrí pani primárke MUDr. Dagmar Bodákovej a celému personálu oddelenia, ktorí nám veľmi pomohli. Je ťažké opísať, čo sa za tie mesiace udialo ale boli to doslova zázraky. Karin si rozhýbala ruky, v Galante s veľkou pomocou a oporou personálu začala dýchať sama, bez pomoci prístrojov, čo bolo pre nás neskutočne dôležité pre ďalší vývoj situácie a najmä jej života. Nohy ju ale neposlúchali. Boli nehybné, nevedeli sme nakoľko a či je vlastne poškodená miecha ale vedeli sme, že je niekde problém, pretože moja dcéra nechodí. S pomocou pani primárky sme začali navštevovať hyperbarickú oxygenoterapiu, ktorá Karin veľmi pomohla. Nakoľko boli možnosti kvôli pandémii COVID-19 obmedzené, Karin si snažila sama precvičovať ruky a jemnú motoriku, vzhľadom na to, že rehabilitácie neboli veľmi možné. Neskôr nastal čas ísť domov. Keďže bývame v byte na 5. pochodí, kde je život pre vozičkára nepredstaviteľný, Karin išla do rodinného domu k mojim rodičom, neďaleko Galanty. Tam sa zotavovala, poskytovali sme jej potrebnú starostlivosť. Veľká vďaka patrí mojim rodičom, bratovi, dcére a môjmu priateľovi, ktorí sa snažili pomôcť nám maximálne ako vedeli. Karin u mojich rodičov strávila nejaký čas, mala možnosť aspoň trošku fungovať v rámci svojich možností. Naučila sa manipulovať s invalidným vozíkom a byť z časti samostatná. Podarilo sa nám aj napriek nepriaznivej situácii na Slovensku vybaviť liečebný pobyt v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Tu Karin rehabilitovala, no bohužiaľ aj tu sa naskytli určité komplikácie, ktoré jej pobyt najprv prerušili a následne predĺžili. Bohužiaľ asi v polovici pobytu dostala pľúcnu embóliu a jej život bol zase v ohrození. Vďaka rýchlemu zásahu zdravotníkov však všetko dobre dopadlo. Aj keď bola moja dcéra ďaleko od nás, neodradilo nás to a navštevovali sme ju tak často, ako to len bolo možné, čo nám ale neskôr nakoniec aj tak znemožnil COVID 19 a návštevy boli zakázané. Našťastie to bolo už v čase, keď mal jej pobyt pomaly končiť. Tesne pred skončením pobytu samozrejme nastala otázka, kam Karin pôjde. Úprimne mi prišlo takmer nepredstaviteľné, že ju prinesiem sem do nášho bytu, na 5. poschodí bez akéhokoľvek bezbariérového prístupu, či už priamo v paneláku, alebo v našom byte. Ale moja dcéra túžila byť po dlhých mesiacoch doma, vo svojej izbe. Ani sa jej nečudujem, po toľkých dňoch a týždňoch strávených najprv v nemocnici, potom u mojich rodičov, neskôr v Kováčovej. Jednoducho sme to museli skúsiť. Začiatky boli veľmi ťažké, viete si asi predstaviť, ako sú situované byty v 30. ročných panelákoch. Pohyb po byte ako tak zvládame, kúpanie je iná kapitola, no našli sme si spôsob, aj keď je to veľmi náročné. Náročné je pre ňu takmer všetko a nie preto, žeby nechcela alebo sa nesnažila, no jednoducho keď máte celú domácnosť prispôsobenú normálnemu životu, nie človeku, ktorý je na vozíku tak sú aj obyčajné veci veľmi zložité. Karin sa nedostane von, na čerstvý vzduch. Dokonca bohužiaľ ani na balkón, keďže aj tam je schod, ktorý mi pred tým nevadil ale dnes, keď vidím, ako to môže človeku skomplikovať fungovanie som z neho doslova nešťastná. Kým človek takéto a podobné situácie nezažije, nevie si to ani predstaviť. Celý život pracujem, mám dokonca od roku 2010 dve práce, dcéry som vychovávala sama s pomocou mojich rodičov a nežili sme si zle, no táto situácia je bohužiaľ veľmi náročná. Karin sa snaží byť čo najviac samostatná, no ja som aj napriek tomu musela znížiť svoj pracovný úväzok na polovičný. Myslím, že netreba hovoriť o tom, aké by bolo ťažké vyžiť len z nejakých štátnych príspevkov. Preto sa snažím fungovať čo najviac tak, ako pred tým, aj keď teda život sa nám veľmi zmenil. Je ťažké a zložité popísať, čo všetko sa stalo, aké to má následky, ale v predošlých riadkoch som sa snažila čo najviac priblížiť situáciu, v ktorej sme sa ocitli a ktorá ovplyvnila život celej našej rodiny. Príspevok z grantu Nadácie PENTA by som rada využila na maximálnu možnú debarierizáciu nášho bytu tak, aby sa v ňom moja dcéra necítila ako vo väzení, keďže je v tejto chvíli uväznená aj vo vlastnom tele. Ďakujeme za podporu všetkým, ktorí na nás myslia modlia sa za naše uzdravenie.